Vlkolak

Vukodlak / Wilkołak / Vlkolak z Ossory

Kategória: Démon meniaci podobu / prekliaty bojovník
Nebezpečenstvo: Vysoké
Výskyt: Husté lesy, horská divočina a hmlisté brehy riek vo východnej Európe, ako aj írsky kraj Ossory

Opis

V hlbinách nočného lesa, kde sa tiene stromov zdajú byť takmer tekuté, sa niekedy objaví postava, ktorá už nie je celkom človekom, no ešte stále nie je úplne vlkom.

V slovanských krajinách ju nazývajú vukodlak alebo wilkołak.

Podľa miestnych povestí môže človeka premeniť na vlka kúzlo čarodejnice, prekliata vlčia koža alebo kliatba, ktorú si nesie už od narodenia. Kliatba môže pochádzať z hriechov rodičov, porušenej prísahy alebo z toho, že dieťa bolo počaté v čase považovanom za neblahý.

Existujú však aj takí, ktorí si premenu zvolia dobrovoľne.

Podľa príbehov nosia čarovné opasky, obliekajú si vlčie kože alebo preskakujú nože položené na pni zasiahnutom bleskom. Po vykonaní obradu sa už z lesa nevrátia iba ako ľudia. Prebudí sa v nich niečo divoké a temné, čo s každou ďalšou nocou silnie.

Vo vlčej podobe nemilosrdne napádajú stáda a niekedy aj ľudí. Počas určitých sviatočných alebo mimoriadne temných nocí sa údajne zakrádajú do dedín, kde po sebe zanechávajú strach a skazu.

Ani ich ľudská podoba nedokáže vždy úplne ukryť ich pravú prirodzenosť. Často bývajú nezvyčajne chlpatí, ich pohľad je nepokojný a divoký a v ich pohyboch sa skrýva čosi zvieracie. Ráno si mnohí z nich nepamätajú nič z toho, čo počas noci vykonali.

O tom, že kliatba nad nimi opäť prevzala moc, svedčí iba oblečenie zašpinené krvou, škrabance a bosé stopy vedúce domov z lesa.

Slovanské povesti niekedy vykresľujú ešte pochmúrnejší obraz.

V niektorých oblastiach sa verilo, že kliatba vukodlaka sa nekončí ani smrťou. Ak duša prekliateho človeka nenájde pokoj, môže sa vrátiť ako nepokojná démonická bytosť. Vtedy už nejde iba o dravca vo vlčej podobe, ale o nadprirodzenú pohromu prepojenú s ďalšími príšerami noci.

Neloví iba v lese.

Potuluje sa pri hraniciach dedín a prináša so sebou choroby, nočné mory a nevysvetliteľné úmrtia. V jeho prítomnosti začnú psy zavýjať, zvieratá sú nepokojné a zdá sa, akoby sa tma medzi domami zdržiavala dlhšie než zvyčajne.

O tom, kto raz podľahne volaniu divočiny, sa šepká, že sa už nikdy úplne nevráti do sveta ľudí. Aj keď získa späť ľudskú podobu, časť lesa v ňom zostane navždy.

Úplne iné príbehy sa rozprávajú v írskom kraji Ossory.

Tam potomkovia dávnych bojovníkov, v ktorých koluje krv Laignecha Fáelada, trpia kliatbou svätého Natalisa. Každých sedem rokov sa jeden muž a jedna žena musia premeniť na vlkov a potom stráviť sedem dlhých rokov v divočine.

Títo keltskí vlkolaci si aj vo vlčej podobe zachovávajú ľudský rozum a schopnosť hovoriť. Nie sú to divé zvieratá ovládané iba inštinktmi, ale ľudské duše uväznené v cudzích telách, ktoré blúdia lesom.

Podľa jednej stredovekej kroniky stretol kňaz hlboko v lese hovoriaceho vlka. Bytosť ho požiadala o pomoc pre svoju umierajúcu družku. Keď ju kňaz nasledoval, našiel medzi stromami ležať vlčicu.

Vlk odhrnul srsť svojej družky a pod ňou sa odhalilo ľudské telo.

Vďaka tomu mohla umierajúca žena prijať posledné pomazanie.

Vlkolaci z Ossory preto nie sú vždy divokými príšerami. Často sú skôr tragickými bytosťami, ktoré si pamätajú svoj predchádzajúci život, svojich blízkych aj vlastné ľudské mená. Túžia sa vrátiť domov, no kliatba ich odmieta prepustiť.

Obe tradície však uchovávajú rovnaký prastarý strach.

Les a divočina sú ich ríšou. Tam sa ukrývajú medzi stromami, tam sledujú stopy svojich obetí a iba zriedka sa odvážia priblížiť k ľudským sídlam.

Keď to však urobia, hranica medzi človekom a zvieraťom sa začne rozplývať.

A ten, kto sa odváži zájsť príliš hlboko do nočného lesa, sa možno už nevráti ako ten istý človek, ktorý doň vstúpil.