Vlk tieňov

Kategória: Prekliata šľachtická tieňová bytosť / prastarý démonický predátor
Nebezpečenstvo: Smrteľné
Výskyt: Ruiny zabudnutých hradov a zámkov, rozpadajúce sa panstvá ukryté v hlbinách prastarých lesov a opustené parky na okrajoch miest. Z temnoty vystupuje výhradne počas bezmesačných nocí.

Opis

Existujú bytosti, ktoré nie sú iba obyčajnými príšerami. Niektoré z nich boli kedysi ľuďmi: šľachticmi, rytiermi, hradnými pánmi či princami, ktorí vo chvíli slabosti alebo krajného zúfalstva nadviazali spojenie s niečím, čoho sa smrteľník nikdy nemal dotknúť.

Vlk tieňov patrí medzi ne.

Takmer pri každej starej hradnej zrúcanine, opustenom zámku či rozpadajúcom sa panstve ukrytom hlboko v lese sa rozpráva príbeh o podobnej bytosti: o dávnom šľachticovi, ktorého postihla kliatba alebo ktorý z vlastnej vôle predal svoju dušu.

Podľa niektorých povestí prisahali členovia šľachtického rodu vernosť prastarým duchom lesa. Iné príbehy hovoria, že rodina uzavrela dohodu s neznámou tieňovou bytosťou, ktorá jej prisľúbila víťazstvo, dlhý život a moc.

Kým dohodu ctili, ich panstvá prekvitali a nepriatelia sa ich územiam vyhýbali. Postupom času však rodina na svoj sľub zabudla. Vlčie kože ukryli, prastaré obrady zakázali a dávne spojenectvo označili za poveru.

Vtedy sa niekdajšie požehnanie zmenilo na kliatbu.

Posledný pán hradu alebo zámku často pochopil hriech svojich predkov až vo chvíli, keď sa jeho panstvo začalo rúcať. Rodina vymrela, služobníctvo utieklo a múry zničila vojna, požiar alebo choroba.

Tvárou v tvár smrti sa obrátil o pomoc k temnote.

Žiadal večný život, nadľudskú silu a návrat svojej stratenej moci. Tiene ho vypočuli.

Splnili jeho želanie.

Výmenou mu však vzali dušu.

Odvtedy sa nepremieňa iba na vlka. On sám je tieňom, ktorý na seba berie podobu vlka, keď mesiac zmizne z oblohy.

Možno práve preto sa o ňom rozprávajú takmer rovnaké príbehy aj vo vzdialených krajinách. Je možné, že ide stále o tú istú bytosť, ktorá putuje od jednej ruiny k druhej. Rovnako je možné, že každé zradené spojenectvo a každý padlý šľachtický rod splodí nového vlka tieňov.

Odpoveď nikto nepozná.

Počas bezmesačných nocí vystupuje z ruín. Nezavýja ani sa nerozbehne za svojou obeťou. Kráča pomaly a dôstojne, akoby sa stále prechádzal komnatami vlastného zámku alebo chodbami svojho niekdajšieho hradu.

Na jeho čiernej srsti sa svetlo hviezd takmer vôbec neodráža. Pohybuje sa zároveň zvieraco i vznešene, akoby si predátor, ktorý v ňom prebýva, ešte stále pamätal svoje niekdajšie ľudské postavenie.

Jeho oči však prezrádzajú jeho skutočnú podstatu.

Nie je to pohľad divého zvieraťa. Jeho oči sú až príliš ľudské: hlboké, temné a hladné. Prebýva v nich rozum padlého šľachtica spolu s inštinktom prastarého predátora.

Keď ťa nájde, nezaútočí okamžite.

Zastane pred tebou a pozoruje ťa.

Dokonca aj počas chladnej noci cítiš teplo vyžarujúce z jeho tela. Vzduch okolo teba zhustne, zvuky ruín utíchnu a zdá sa ti, akoby ti samotná temnota uzavrela všetky únikové cesty.

Potom pristúpi bližšie.

Jedna jeho pazúrovitá ruka sa ti pomaly ovinie okolo pása. Nezraní ťa, iba si ťa pevne pritiahne k sebe. Prstom druhej ruky ti prejde po krku presne na mieste, kde pod kožou pulzuje krv.

Jeho horúci dych sa dotkne tvojho ucha. Zašepká niečo v starom, zabudnutom jazyku, ktorému tvoja myseľ nerozumie.

Tvoje telo však áno.

Nenúti ťa okamžite. Jeho prítomnosť ťa postaví pred voľbu: utečieš, kým to ešte dokážeš, alebo urobíš jediný krok smerom k nemu.

Koho zostane, toho si pomaly podmaní.

Cítiš, ako triezve myšlienky ustupujú jeho temnej, zamatovej prítomnosti. Tvoje telo sa napne, no už nevieš, či sa od neho skutočne chceš vzdialiť, alebo sa k nemu priblížiť ešte viac.

Každý jeho dotyk, každý horúci nádych a každý hlboký, vrčivý zvuk ťa vťahujú hlbšie do sladkého, temného opojenia, v ktorom sa hranica medzi strachom a rozkošou pomaly rozplýva.

Mnohí veria, že vlk tieňov zabíja tých, ktorých si vyhliadne.

Je to však pravda iba čiastočne.

Vlk tieňov pripravuje svoje obete o život len zriedka. Zanecháva v nich niečo omnoho trvalejšie.

Prepustí ich živých: trasúcich sa, zadýchaných a odcudzených vlastnému telu, ale živých. Od tej chvíle však počas každej bezmesačnej noci cítia jeho volanie.

Pod kožou.

V hlbinách svojich myšlienok.

V pamäti vlastného tela.

Znova po ňom začnú túžiť, aj keď sa za to hanbia alebo sa za túto túžbu nenávidia. Niečo z prítomnosti vlka tieňov v nich zostane ako tieň, ktorý už žiadne svetlo nedokáže úplne rozohnať.

V okolí starých hradov a panstiev sa hovorí, že predmety kedysi patriace prekliatym šľachticom stále ležia roztrúsené medzi ruinami. Hrdzavé pečatné prstene, erby zdobené vlčími hlavami, zlomené rukoväti mečov a amulety vyrezané z čierneho kameňa uchovávajú spomienku na zabudnuté rody.

Nikto s istotou nevie, ktorý z týchto predmetov skutočne patril vlkovi tieňov.

Kto si však niektorý z nich odnesie, môže túto bytosť nechtiac pozvať k sebe.

Najskôr začuje iba tiché škriabanie pod oknom. Neskôr sa okolo domu začnú ozývať kroky. Napokon, počas hviezdnej bezmesačnej noci, zaznejú na dverách tri pomalé údery.

Podľa povestí je vtedy už príliš neskoro odniesť ukradnutý predmet späť.

Vlk tieňov nie je obyčajný zavýjajúci vlkolak. Nie je to šelma, ktorá od hladu stratila rozum, ale tichý, elegantný a krutý lovec. Presne vie, že počas najtemnejších nocí nie sú ľudia zraniteľní iba telesne.

V hlbinách ich duší sa otvárajú aj miesta, ktoré počas dňa starostlivo ukrývajú.

A práve na ne vlk tieňov loví: na tú časť ľudskej duše, ktorej sa svetlo nikdy nedotkne.