Cursed Pumpkin – Potomok prekliatej úrody

V niektorých krajoch dodnes prežíva stará dedinská legenda: po zbere sa na poli nesmie nechať ani jedna tekvica, pretože počas posledných jesenných nocí sa do opusteného plodu môže nasťahovať niečo iné. Tak sa rodí Prekliata tekvica.

Jej skutočnú nebezpečnosť je ťažké odhadnúť. Sladká, zemitá vôňa láka už z diaľky a v oranžovom svetle zapadajúceho slnka je na nej napriek tŕnistému telu a neprirodzenej tvári niečo zvláštne upokojujúce.

Prvé stretnutie je však úplne iné.

Jej ohnivé oči sa rozžiaria. Úponky sa jediným pomalým pohybom ovinú okolo tvojich nôh. Stratíš rovnováhu a klesneš pred ňou na kolená, zatiaľ čo tenké výhonky stúpajú od členkov až k stehnám. Vieš, že by si sa mala odtiahnuť.

Napriek tomu to neurobíš.

Úponky zvedavo skúmajú tvoje telo. Jeden sa ovinie okolo pása, ďalší sa kĺže po tvojej ruke a jeho drobné tŕne len jemne škriabu pokožku. Počiatočné zľaknutie sa pomaly mení na zvláštne chvenie. Keď si ťa beštia pritiahne bližšie, už to nie je iba ona, kto sa drží.

Aj ty sa jej chytíš.

Tiché nádychy sa postupne menia na čoraz rýchlejší dych. Úsmev Cursed Pumpkin sa rozšíri, akoby presne vedela, že niekde medzi prvým strachom a poslednou rozumnou myšlienkou si sa už rozhodla zostať.

Úponky pokračujú v jemných dotykoch. Jeden z nich si pomaly, takmer prosebne hľadá cestu. Tvoje telo samo povolí. Ďalší sa plazí po oblúku tvojho chrbta a potom si s rovnakou trpezlivosťou a rovnakou neodvratnosťou nájde svoje miesto. Oba pohyby sa spoja do jediného pomalého vlnenia. Ostatné úponky ťa iba držia, hladia a obopínajú – akoby aj v tichu dokázali povedať všetko, čo sa slovami vyjadriť nedá.

Dedinská legenda teda predsa len bola pravdivá. Teraz už chápeš, prečo zakazujú nechávať poslednú tekvicu na poli. Stále však nechápeš, prečo o tom vždy hovorili, akoby to bola zlá vec.